...a tak nám začala škola...
Prvýkrát bola škola. Všetci sme sa mali stretnúť v jednej miestnosti. Aspoň som objavila, že je tam naozaj aj stolný tenis. Už tam sedelo kopec ľudí v uniformách, keď som sa lepšie pozrela - lebo bolo šero - ukázalo sa, že ide o veľkú skupinu japonských študentov. Prišlo ďalších pár ľudí - nejaponcov. Nakoniec prišli učitelia školy a začali nás volať podľa mien, a nie každý svoje meno rozumel - ja som patrila tiež medzi nich.
Porozdelovali nás a išli sme písať test. Po napísaní testu nám povedali, do ktorej triedy patríme - teda číslo učebne. Dosiahnutú úroveň v teste som nevedela. Prvá hodina tým pádom bola len o teste, vytvorení skupín a asi 5 minút zoznámenia s prvým učiteľom. Neviem, či testy aj naozaj opravovali, lebo sme si ich po dopísaní len vymenili a opravili navzájom podľa toho ako nám čítali číslo otázky a písmeno. Veľmi efektvíny systém. Ale ak to nepreverili, tak neviem či aj správny.
Prvý učiteľ bol dosť zábavný za tých päť minút, až to bolo trápne. Možno pre japonských 15 a 16 ročných študentov to bolo skvelé, pretože hneď prvú minútu podkopal autoritu japonským učiteľom, keď im povedal, že na rozdiel od ich učiteľov on nevyžaduje, aby chodili v uniforme, že je to hrozné čo všetko po nich ich učitelia chcú. Ja som si tam všimla dve japonské učiteľky s naozaj veľkou skupinou študentov, nebola som si istá, či by tým ony dve boli nadšené. Bolo jasné, že tie uniformy majú aj v Anglicku hlavne preto, že v uniforme sa bude správať tak, aby nerobil zlé meno škole, a tiež je ľahko identifikovateľný.
Tak prvých päť minút sme sa predstavovali. Boli sme síce len štyria, čo by bolo super pri rovnakej úrovni, ale rozprávali sme len dvaja (André a ja) a dve japonské študentky dosť málo. Neskôr sa jedna z nich rozrosprávala, druhá vôbec nie. Tiež som si vypočula, že málokto tam zavíta zo Slovenska, tak čo tam akože robím - malo to byť vtipné, ale mne to tak neprišlo.
Po prestávke sme mali ďalšiu hodinu s učiteľkou. Tá nebola veľmi vtipná - v zmysle byť kamarát so študentami, iba v zmysle byť kamarátsky k študentom, takže to bolo v poriadku. Akurát sa mi zdalo, že nemá veľmi bunky na učenie, konverzačný kurz možno, aleee trocha slabý odvar hodín v slovenských jazykových školách. Sklamanie. Napadla ma hneď aj otázka, či títo dvaja učitelia naozaj študovali angličtinu pre cudzincov, alebo či vôbec študovali angličtinu.
Po obede sme mali zasa školu s tou istou učiteľkou, ale boli sme aj s inou skupinou, ktorá bola viditeľne lepšia - tak aspoň dačo. Po chvíli som zasa zistila, že síce skupina je o niečo lepšia v tom, že komunikujú všetci, ale že aké základné chyby robia bez toho, aby boli ihneď opravené - to ma veľmi nenadchlo.
Povedala som si však, že to bude tým prvým dňom. V každom prípade na Slovensku som neabsolvovala v jazykovej škole takéto slabé hodiny angličtiny, možno raz začas. Občas som si myslela, že som zasa na strednej na hodine angličtiny.
Keďže bola učiteľka vcelku v pohode, spýtala som sa jej na možnosti výletov do okolia - teda hneď ako skončila hodina (však nech aj trocha hovorím, preto som tam, nie). Povedala mi, že pekný je Durlstonský park. Hneď som sa tam teda vybrala.
Durlstonský park je naozaj veľmi pekný. Upravená cestička, sem-tam odpadky, ale čo už, čisto a upratané majú určite len v Rakúsku.
Cestou späť - keď už som bola vo Swanage sa mi vytkla noha. Skontrolovala som si, či mám členok podobný tomu nevytknutému, vyzeral v pohode, mohla som normálne chodiť, aj keď to trošku bolelo.
Hneď po príchode som šla hľadať niekoho zo zamestnancov - mala som šťastie, hrali biliard, tak som ich hneď našla. Dostala som na to studený obklad, že si to mám ísť do izby ošetriť. Pýtala som sa síce, či to netreba hneď nejako vyšetriť, vraj to určite nič nebude, ak viem normálne chodiť (čo bola v podstate pravda). Tak som s obkladom odišla do izby. Zdalo sa mi, že som ich aj tak až priveľmi vyrušila od hry... hrozný pocit, takto rušiť zamestnancov, asi tam nie sú pre nás, som sa asi pomýlila... neskôr som im radšej obklad len rýchlo odovzdala a porúčala sa čo najskôr preč, aby neboli náhodou prepracovaní...
Večer bolo konečne možné ísť do počítačovej miestnosti, tak som poslala zopár mailov :-) ...a to by bolo na prvý pondelok v HH asi tak všetko :-)