...takže, v Harrow House ma hneď prebrala osoba z personálu. Povedala, že vyzerám unavene, ale že už o chvíľu budem oddychovať, len je potrebné, aby mi povedala niekoľko základných vecí. Vzala ma niekam do miestnosti - zdalo sa mi, že som Jana Eyrová, ktorá prišla do Lowoodskeho ústavu, pretože vonku bola tma a nestihla som si nič obzrieť a vnútri bola neuveriteľná spleť chodieb (hmmm, tak to letisko nebola jediná chodbovitá budova v Anglicku). Ukázala mi, kde mám nechať kufor. Ukázala mi, kam si mám sadnúť, zapla počítač, spustila prezentáciu a začala rozprávať. Rozmýšľala som len nad tým, prečo mi hovorí tieto divné veci, mám hádam 5 rokov? Vysvetľovala mi čo sa patrí a čo nie, čo je prijateľné správane a čo nie a tak ďalej. Hmmm... toto je čo za ústav??? A je možné, že v tom Lowoodskom už majú aj počítače, ale stále je to len 19. storočie...
...z toho čo mi povedala, mi najviac utkvelo v pamäti toto: "Anglicko je krajina, ktorá v posledných desaťročiach prijala veľké množstvo cudzincov, ktorí sú teraz už občanmi tejto krajiny (no toto, nepovedz, to je ale novinka), preto je možné, že tu nestretnete len Angličanov, ale aj ľudí inej farby pleti a rôznych národností... a ďalšie veci o zvykoch tých iných ľudí, ich obliekaní a tak - že to nemá byť pre mňa divné (hmmm... možno keby som aj spadla z mesiaca, ale predsa len štyri hodiny v Londýne by ma už dokonale dostali do obrazu... a stále som nechápala, že prečo som sa ja toho černocha na autobusovej stanici najskôr hrozne nezlakla a nespanikárila, že čo sa mu stalo, že tak očernel, ach bože - asi som mala volať záchranku alebo čo, to by bola primeraná reakcia na cudzinca, ktorý ešte nikdy nebol v Anglicku).
...ďalej som sa dozvedela, že do tejto školy chodia študenti z rôznych krajín (hmmm... z toho mi vyplýva, že Slovensko je určite "nerôzna" krajina, som doteraz nevedela). Môže sa mi stať, že stretnem niekoho z Ruska (fakt? a čo dva mesiace v Moskve, to som Rusov ani nevidela, hih - veľmi sa mi chcelo smiať), Thaiska, Japonska, Švajčiarska, Nemecka a tak ďalej (tak som si hovorila, že ak toto hovorí aj teenagerom z iných krajín Európy, tak musí mať obrovský úspech). V podstate, že aj keď stretnem Ufónca je to OK, lebo aj takých môžem stretnúť v Anglicku...
...ďalšie zaujímavé veci, že v budove a aj v celom jej okolí je zakázané fajčiť - hovorím jej super, lebo mne to vyhovuje - bez toho aby si všimla túto vetu mi hneď aj povedala, kde fajčiť môžem, keďže mám viac ako 18 rokov, tak mi to nemôže zakázať. Bol vonku taký prístrešok pre fajčiarov.... ...ďalej, že nesmiem používať vlastné elektrospotrebiče... ...že žuvačky sú v HH zakázané (akože túto vetu som nebrala bohvieako na vedomie, som si myslela, že patrí deťom - chyba)... ...a ďalšie pravidlá, kto si má všetko pamätať... ...aj tak neviem, prečo si dala až takú námahu, pretože som jej nič nepodpísala - teda, že som bola poučená, aspoň si na nič také nespomínam :-)
Rýchlo ma potom previedla po najdôležitejších miestnostiach, nebola šanca si niečo pamätať. Povedala mi, že má pre mňa skvelú správu, že budem na izbe sama, ale že ďalší víkend možno príde nejaká spolubývajúca, takže je to len dočasné. Dostala som PIN kód izby - žiadne kľúče a podobné veci. Mohla som si ešte požičať kartičku na otváranie vchodových dverí, ale zatiaľ som to nechala tak.
Keď sme prišli k izbe boli na chodbe študentky z iných krajín, ktoré sa už stihli zoznámiť. Rýchlo mi predviedla vyťukanie PIN-kôdu, musela som to zopakovať a vošla som do izby. Hmmm... štvorposteľová? To bude asi chybka. Dve dvojposchodové postele, jedna skriňa, jedna komoda (štyri veľké zásuvky a dve malé) a štyri skrinky (asi nočné stolíky, hlavne pre tých na horných posteliach veľmi efektívne), jedna nočná lampa, štyri akože trezory - teda skrinky na 1 pencu (vratnú), jedno miniumývadlo - s dvoma batériami (???) jedna na studenú a druhá na teplú vodu (???) a ešte jedno okno pomerne vysoko, pomerne úzke, vlastne také pivničné, ale na prvom poschodí. Potom mi ešte ukázala kde sú záchody a sprchy - to sme zišli na prízemie, a hneď vedľa nich jedáleň... hneď ma napadlo, že tieto záchody a sprchy používa každý...
Rýchlo sa rozlúčila a nechala ma napospas osudu...
Išla som teda vyskúšať záchody - tak až tretí a teda posledný možný sa dal zamknúť. Do každého bolo vidieť, ako som neskôr zistila v škole to bolo ešte horšie. Medzera medzi dverami a stenou, na ktorej boli pripevnené bola približne 0,5-2 cm. Výhľad napravo, naľavo aj hore - takže aj do záchoda... ...tak netreba chodiť ani do jednej ázijskej krajiny, kde je normálne, že nie sú záchody oddelené od seba... niektorí študenti sa mohli cítiť ako doma :-)
Potom som šla vyskúšať sprchy. Prvá - nefungovala. Druhá - nefungovala. Tretia - aaa tečie, ale studená voda, tretia dávka vody sa však už začala otepľovať. Tak super tretia zo štyroch, to nie je až také hrozné, že. Neskôr som už inú netestovala, keďže som objavila aspoň jednu funkčnú. Sprchy mali presklenné dvere. Priestor, v ktorom sprchy boli bola fakt veľký, ale samotné sprchy fakt malé. Jedna časť priestoru vyzerala len ako prezliekareň, boli tam lavice a veľa vešiačikov - takže ma všetko utvrdzovalo v tom, že toto sú proste sprchy pre všetkých.
...tak hneď som začala s porovnávaním - nie s Moskvou, kde bolo pre 5 ľudí nielen jedna kúpeľňa zo záchodom, ale dokonca aj chladnička a možnosť používania vlastných elektrospotrebičov, žuvania žuvačiek a tak ďalej... ale porovnávala som s kempom v talianských Dolomitoch a v Chorvátsku a Grécku pri mori, kde tie sociálne zariadenia vyzerali neporovnateľne lepšie, a hlavne - bolo všetkého viac... ...predtým som si nemyslela, že je Anglicko až toľko rokov pozadu - niektorí mi to síce hovorili, ale tak aj o Rusku mi to hovorili a nebola to pravda :-)
Vrátila som sa do izby, a keďže už bola skoro polnoc, bolo všade ticho, tak vyťukanie PIN kódu bolo ako budíček a ešte zaznel zvuk, ktorý hlásil, že PIN je správny, tak to bol už naozaj silný budík a dvere sa za mnou zaplesli - lebo akosi ma nenapadlo, že jednoducho ich musím pridržať a pomaly zatvárať, ak nechcem nikoho budiť. Tak nič, prebrala som k životu aj mŕtvych :-)
Zamyslela som sa nad tým, ako by v tej izbe vedeli prežiť štyria dospelí ľudia, ktorí prišli nie na pár týždňový pobyt, ale na dlhšie - no ich vec, čo ma potom... ...ľahla som si na postel a zistila som, že svetlo z chodby dokonale osvetľuje izbu, pretože medzi stropom a stenami bola nejakým spôsobom škára, cez ktorú prechádzalo svetlo - strop sa vôbec nedotýkal stien z dvoch strán... našťastie do 10 minút svetlo zhaslo a dalo sa spať. Svetlo na chodbách bolo totiť na fotobunku, niekedy aj s hlasným zvukom, keď sa spustilo :-))
...ale som si hovorila, že to preto sa mi zdalo všetko také divné, že som len unavená z cesty, určite všetko vyzerá dobre...
...pokračovanie nabudúce...
