...tak a som v Londýne a mám čas štyri hodiny...
Rozhodla som sa, že si idem pozrieť Buckinghamský palác. Rozmaznaná viedenskou železničnou stanicou som si myslela, že aj londýnske stanice majú mapy mesta. Ale chyba. Žiadna mapa sa nekonala. Na najbližšej zastávke autobusu som si obzrela mapku. Tabulisko na dome hlásalo, že ide o Buckinghamskú ulicu, tak to musí predsa viesť k tomu palácu.
Vybrala som sa teda nájsť ho. Každý prechod prechodcov začínal slovami - niečo v zmysle pozri doprava/doľava - záviselo z ktorej strany prichádzali autá :-) taaak Angličania predsa len trocha uľahčujú cudzincom zorientovať sa v premávke. Neviem, či to bolo len v okolí staníc, alebo všade, ale tu to bolo.
Najskôr som prešla okolo ďalšej autobusovej stanice, tak to bude asi pre medzinárodnú prepravu, inak neviem, prečo by bola zvlášť. Hneď som zbadala hlúčik ľudí pred dverami Student Agency - všetci hovorili slovensky a česky, a čakali na bus späť domov do Čiech alebo na Slovensko. Taaak zatiaľ sa tu cítim ako doma. Alebo ako v Čechách :-)
Ďalej nasledovala Victoria Rail Station, ale tú som si nevšimala nijako extra, iba toľko, že by som sa tam pri spiatočnej ceste stavila pre mapu - lebo však, čo je londýnska stanica horšia ako tá vo Viedni? Pokračovala som ďalej, ale už z diaľky som videla ošarpanú budovu Buckinghamského paláca. Možno nie ošarpanú, ale proste anglickým počasím ťažko skúšanú. Povedala som si, že to určite nie je správny smer cesty, takto zle hádam ten palác nevyzerá.
Tak som sa otočila a vrátila spať k železničnej stanici. Nevedela som ako vojsť dnu, až na konci budovy som videla ponáhľajúcich sa ľudí - dovtedy som si myslela, že tam je nejaké nákupné centrum pri stanici, ale zrazu mi napadlo, že aj v Moskve bolo všetko v jednom - nákupné centrum a metro a možno aj ďalšie veci. Naozaj to bolo všetko v jednom. Pred vchodom som si ešte asi päťkrát pozrela smerovanie šípky Information - smerovalo to dnu do budovy. Prvé čo som teda začala hľadať boli informácie. Prezrela som tam úplne všetko - až po schody, ktoré viedli na stanicu a kde už bolo treba mať lístok. Nič. Žiadne informácie sa nekonali. Tak som aspoň obzrela výklady všetkých obchodov.
Vyšla som pred stanicu a zasa na zastávke autobusu som poriadne preštudovala mapu. Hmmm... Tak predsa len tá počasím riadne preverená budova je B.P. (akože písať stále celý názov je dosť ťažké, možno som aj spravila chyby v pravopise - ale na certifikáte mám áčko, tak hádam nie). Tento krát som prišla až k nej. Z blízka ešte horšie vyzerajúca ako z diaľky. No dobre, bola som pri nej, idem späť. Nenašla som ďalšie významné miesta na mapách na zastávkach, a tak som nemala čo robiť. Na Victoria Rail Station som zašla ešte do potravín.
A keďže už nebolo kam ísť, tak som si sadla na autobusovej stanici na veľmi studené sedadlo, vytiahla papier a pero a začala písať svoje zážitky z prvého dňa. Holuby lietali všade vôkol mňa. Občas som si hovorila, že asi sedím vonku a len sa mi zdá, že vnútri. Alebo len nechápem nekonečnú lásku Angličanov ku všetkým živým tvorom, teda nielen ku psom, ale aj k týmto holubom staničným.
Už sa blížil čas odchodu môjho autobusu do Swanage. Išla som k príslušnej bráne (gate). Povedala by som, že od tejto chvíle sa začali všetky moje "skvelé" zážitky v Anglicku. Zatial však všetko prebiehalo normálne. Odchod autobusu mal byť o 18:30 a ako som si všimla, najneskôr 10 min. pred odchodom ľudia začali nastupovať. Všetky brány k busom sa už otvorili, iba naša nie. Už začali aj veľmi srandovným spôsobom vyhlasovať šoféra nášho autobusu, že už mal byť dávno tam... ...všetky autobusy už boli pripravené na odchod, tak ich vypravili a my sme čakali na šoféra. Prvýkrát som videla, že autobusy štartujú do všetkých kútov naraz, a že sú dokonca vypravované - niekto dá pokyn, ktorý autobus ide prvý, druhý atď... keď odišli všetky, tak konečne prišiel náš šofér. Rýchlo dal batožinu cestujúcich do kufra, niekoľkokrát sa ma spýtal, či idem naozaj do Swanage, no a potom sme už konečne vyrazili s niekoľkominútovým meškaním. Čo tým myslel??? Tam sa normálne necestuje???
No vlastne ešte pred tým, než sa autobus pohol, šofér vstal a povedal, že si máme zapnúť pásy a dokonca sa aj prešiel po autobuse, či ich máme zapnuté. Potom sme vyrazili. V Londýne bola stále hrozná zápcha, šli sme krokom. Cesta bola nekonečná. Do Swanage sme mali prísť o 21:45, našťastie som však škole chybne oznámila, že prídem až po 22:00. Dorazili sme približne o 22:30. Posledné tri stanice sme sa viezli len dve osoby v autobuse, plus šofér.
Po vystúpení z autobusu som išla k prvému taxíku, keďže som mala také inštrukcie, že musím použiť taxík, lebo je ťažké sa dostať k škole pešo po tme, ak je tam niekto prvý krát. Spýtala som sa, koľko to bude asi stáť. Taxikár povedal, že tri libry. Tak čo už. O dve-tri minútky sme boli pri škole, nakoniec si vypýtal len 2,66.
Pred školou, ktorá má zároveň aj ubytovanie, ma čakala jedna osoba zo zamestnancov...
...pokračovanie nabudúce...
